Ropovod Družba — strategická chyba
v boji o nezávislosť Slovenska

Ropa z Tatarstanu

Ropovod Družba bol postavený v rokoch 1960 až 1964 na trase z Almetyevska v Tatarstane a dodnes prepravuje ropný blend triedy Urals cez sedem krajín (Bielorusko, Poľsko, Nemecko, Ukrajina, Slovensko, Maďarsko a Česko).

Išlo o najdlhšiu ropovodnú sieť na svete, v celkovej dĺžke cez 4 000 kilometrov, a zároveň o jeden z hlavných geopolitických nástrojov na kontrolu moci v krajinách východného bloku.

Denný objem prepravy dosahoval aj 1,2 milióna barelov ropy, južná vetva však po roku 2022 obsluhovala maximálne 250 000 barelov denne, a aj to pred úplným odstavením sa od ruskej ropy českého Unipetrolu, do jari 2025. Dnes je jediným odberateľom južnej vetvy maďarský MOL.

Južná a severná vetva

Ekonomiku krajín strednej Európy v komunistickom bloku tvorili najmä montážne haly ťažkého strojárstva a spracovateľského chemického priemyslu. Dovoz ropy zo Samaru predstavoval nielen obojstranne výhodný obchod, ale najmä možnosť kontroly, a to, ako vidíme, aj desiatky rokov po rozpade Sovietskeho zväzu.

Rovnako ako v prípade zemného plynu, odstavenie kohútika na surovine, na ktorej spracovaní je cieľová krajina ekonomicky závislá, znamená možnosť poškodiť jej politickú stabilitu.

Rúra sa rozdeľuje na dva smery v bieloruskom Mozyri. Severná vetva pretína Płock, Schwedt a Leun v Poľsku a Nemecku. Obidve krajiny prestali odoberať surovinu v roku 2023. Južná vetva z Bieloruska pokračuje na Ukrajinu, cez Slovensko do Maďarska a Česka.

Bolo by vyslovene hlúpe od slovenských vlád, ak by sa nesnažili získať spôsob prepravy alternatívnou cestou. Z úplnej hlúposti ich však obviňovať nemôžeme, nakoľko reverzný tok ropovodu Adria z chorvátskeho Omišalj sa skutočne pripája na ropovod Družba pri Šahoch. Slúži tak ako alternatíva pre dovoz suroviny do Slovnaftu, a chvalabohu nejde o jedinú alternatívnu trasu.

Kto vlastní rúru a kto platí za prepravu?

Rúra v každom zo štátov patrí ako kľúčový strategický podnik do rúk štátu: ide o firmy štátom vlastnené (zisky idú do štátneho rozpočtu) a štátom kontrolované (manažment je menovaný alebo kontrolovaný vládou krajiny): Transneft (Rusko), Gomeltransneft (Bielorusko), UkrTransNafta (Ukrajina), Transpetrol (Slovensko), MOL (Maďarsko), MERO (Česko) a PERN (Poľsko).

Preskúmať ich vlastnícku štruktúru môžete na interaktívnej mape. Kliknutím na trasu zobrazíte detailné informácie o operátorovi.

Mýty o lacnej ruskej rope pramenia z modelu, kde Transneft hradí tranzitné poplatky cez Ukrajinu a Slovensko až k rafinériám. Slovnaft nakupuje len surovinu. Po útoku Ruska na Ukrajinu a uvalení sankcií na vývoz platieb do Ruska, bol tento model narušený. Sankcie od 2022 znemožňujú, až na výnimky, platby Transneftu Ukrajine cez západné banky, pričom Ukrajina zdvihla tarifné poplatky o 100 % na náhradu škôd kvôli vojne. Obchádzanie (frontovanie platieb či escrow cez účty v Turecku) fungovalo až do prerušenia v januári 2026.

Na zamyslenie tiež stojí pohľad späť, na rozhodnutia vlády Mikuláša Dzurindu. Najmä to, ako blízko strategickej katastrofy sme boli v roku 2009, keď hrozilo, že 49% podiel Transpetrolu prejde pod Russneft. Od medzinárodného holdingu Yukos ho odkúpila 1. vláda Roberta Fica za 240 miliónov dolárov. Holding Yukos UK získal práva v roku 2002 pri privatizácii štátnych podnikov.

Štátne vlastníctvo ropovodu však neznamená štátnu kontrolu nad ropou. Kritické je, kto vlastní ropu, ktorá rúrou tečie, a tento príbeh je úplne iný.

Za dopravu suroviny do destinácie krajiny pomocou postavenej infraštruktúry platí dodávateľ. Rovnaké kontrakty ako medzi Transpetrolom a Rosneftom platia aj medzi dodávateľmi krajín Arabského polostrova. Náklady na dopravu trajektami hradí kupujúci.

Na Slovensku poplatky za využívanie inkasuje Transpetrol (100% podiel štátu). V Ukrajine je to UkrTransNafta, dcérska spoločnosť Naftogazu. Slovensko z tranzitu zarába dvakrát: inkasuje platby cez Transpetrol a zároveň zdaňuje zákazníkov za tankovanie pohonných hmôt.

Slovnaft — jediná slovenská rafinéria

Slovensko má jedinú rafinériu, Slovnaft, v bratislavskom Vlčom hrdle. Spracúva približne 5,5 až 6 mil. ton ropy ročne. Od roku 2023 komunikuje, že testuje alternatívne zdroje, ale aj v roku 2024 bol podiel ruského blendu Urals 82 percent, na ktorý je rafinéria nakonfigurovaná od roku 1962.

Od roku 2022 začali štáty EÚ diverzifikovať svoje zdroje ropy pre rafinovanie pohonných hmôt. Následkom neistoty na trhu, ale aj vyššieho dopytu po alternatívnej rope Brent, ceny pohonných hmôt vzrástli o vyše 40%. Napriek tomu, že SK, CZ, HU, teda primárne MOL získal výnimky zo sankcií vďaka lobingu národných vlád, ceny pohonných hmôt na čerpacích staniciach tieto hladiny nasledovali.

Za zmienku stojí, že roku 2022 boli v priemere o 10% lacnejšie než priemer EÚ, a to aj v HU napriek najvyššej 27% dani DPH.

MOL a jeho vplyv v strednej Európe

Skupina MOL vlastní Dunajskú rafinériu v Maďarsku (100% podiel), Slovnaft (98.4% podiel), a chorvátsku infraštruktúru pomocou INA (49% s plnou kontrolou manažmentu), a teda ovláda rafinérske kapacity v 3 krajinách strednej Európe.

Rafinérie spracúvajú 19 miliónov ton ropy ročne a zásobujú nasledujúce trhy: Slovensko, Maďarsko, Chorvátsko, Srbsko, Bosna a Hercegovina a čiastočne aj Rakúsko a Česko. Približne 30+ miliónov zákazníkov a čerpacích staníc.

Od ruského útoku na Ukrajinu 24.2.2022, v rámci EÚ sankcií uvalených na Rusko, sa združenie snaží zbaviť závislosti na surovinách, ktorých náhle odstrihnutie by mohlo poškodiť hospodárstvo EÚ. Slovensko a Maďarsko však vďaka nepripravenosti strategických podnikov získali výnimku do roku 2026.

Od 2022 nakupuje MOL-Slovnaft ropu bez platieb za dopravu (ktoré platí ruská strana štátnemu Transpetrolu), ale predávajú pohonné hmoty za trhové ceny, častokrát aj drahšie než priemer v krajinách EÚ. Vďaka tomu si vyslúžili pozornosť minulých vlád, no mimoriadnu daň zo zisku od roku 2023 slovenská vláda od Slovnaftu nevymáha.

Akcionárom MOL sú tri maďarské štátne inštitúcie (Nadácia MCC, Nadácia Maecenas Universitatis Corvini, ktorá prevádzkuje budapeštiansku Univerzitu Mateja Korvína, Nadácia MOL-Nová Európa), ktoré vlastnia spolu 30.49% podielov. V roku 2025 bolo verejne obchodovateľných približne 45% podielov MOL, čo znamená, že strategická kontrola je v rukách inštitúcií a podielových fondov.

Ktoré krajiny sa úplne odpojili od ruskej ropy

Po útoku na Ukrajinu bolo rozhodnutie krajín EÚ logické: úplné odstrihnutie od ruských surovín je otázka bezpečnosti. Z krajín dovážajúcich ropu cez severnú trasu Družby tak ešte pred plnou platnosťou embarga, urobili obe.

Poľská rafinéria PKN Orlen v Płocku (16,3 Mt/rok), najväčšia rafinéria v strednej Európe, prešla na dovoz ropy z morského terminálu cez Gdaňský Naftoport.

Rafinéria Schwedt (PCK Raffinerie, 12 Mt/rok) bola navrhnutá výlučne pre Družbu. V januári 2023 prešla na kazašskú ropu cez Družbu a na neruskú ropu cez ropovod MVL z prístavu Rostock. Rafinéria Leuna sa napojila na rovnaké zdroje.

Česká rafinéria Litvínov začala meniť postupy spracovania, aby mohla procesovať iné druhy ropy ako Urals. Rafinéria ORLEN-Unipetrolu v Kralupoch nad Vltavou tak nastavená už je, a ročne spracuje 3.3 Mt.

Na mape sú farebné kruhy rafinérií: zelené = 0 % ruská ropa, červené = závislé na Rusku, oranžové = bez presných informácií.

Alternatívne trasy ropovodov, ktoré existujú

Alternatíva existuje, a nielen jedna. Pre Slovensko aj Maďarsko (koncerny MOL-Slovnaft) existujú trasy ropovodov, ktoré nevedú cez vojnovú zónu, ani nedovážajú ruskú surovinu, ktorej predaj financuje vraždenie civilistov v Ukrajine. Sú nimi:

• ropovod Družba vedúci zo Slovenska do Česka, ktorý má umožnený reverzný tok. Napojený je na Transalpínsky ropovod (TAL) prepájajúci Terst s Nemeckom.
• ropovod Adria (JANAF) z chorvátskeho prístavu Omišalj (Krk) cez Sisak do Maďarska. Adria má kapacitu 10 Mt ročne.

MOL má zároveň od 2003 dlhodobý podiel v chorvátskom INA, 49%, pomocou ktorej kontroluje chorvátsku infraštruktúru. Adria bola využívanou trasou v 90. rokoch, jej zameškaný rozvoj je výsledkom dôslednej stratégie vývozcu ruskej komodity, urobiť ju ekonomicky nedôležitou vďaka nižším nákladom na dopravu pomocou Družby až do koncovej destinácie v strednej Európe než na preprave pomocou tankerov.

Ako alternatíva, v prípade zastavenia útokov Ruska na Ukrajinu, je aj využívanie ropovodu Družba, s jej napojením na černomorský prístav Pivdenne a ropovod Odessa-Brody, s kapacitou 14.5 Mt/rok. Vyžadovala by však investície do opravy infraštruktúry, keďže bola dlhodobo využívaná reverzne.

Suverénna obrana ruských obchodných záujmov

Na osobitnú knihu by bol lobing za ruské záujmy naprieč všetkými vládami na Slovensku.

Ani vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera v rokoch 2020 až 2023 sa im nevyhli (nákup vakcíny proti Covidu z Ruska, boj s úradom ŠÚKL, a informačná kampaň podnecujúca rozdelenie spoločnosti pre umožnenie jej využitia).

Hlavným aktérom bol, ako aj v prípade lobingu za odstránenie ruských agentov z európskeho sankčného zoznamu, maďarský minister zahraničných vecí Viktora Orbána. Péter Szijjártó bol aj podľa slov Igora Matoviča zdrojom kontaktu na ministra hospodárstva Ruska, Denisa Manturova.

Po roku 2023 a zložení novej vlády v rukách Roberta Fica sa však podnety za vyradenie zo sankčného zoznamu EÚ stali pravidelnosťou. Sankcie sa obnovujú každých 6 mesiacov, a v marci a septembri sa predkladajú zoznamy mien:

• V marci 2024: Jozef Hambálek (vyradený), osobný prípad Roberta Kaliňáka. Slovensko podporilo maďarské požiadavky: Volozh, Mndoiants, Usmanov, Mazepin, Kantor.
• V septembri 2024: Mazepin junior (vyradený), Violetta Prigožinová (vyradená).
• V septembri 2025: pokus o vyradenie Usmanova a Fridmana, neúspešne.
• V marci 2026: Slovensko pohrozilo vetom sankčného balíka no nakoniec cúvlo. Obaja muži zostali na zozname.

Kliknite na meno v časovej osi nižšie — zobrazí sa aktuálny sankčný status z databázy OpenSanctions.

Tri alternatívne vysvetlenia

Keď vznikal tento text, stále bol priestor na dohady. Aké záujmy vedú slovenskú a maďarskú vládu, aby lobovala za záujmy Kremľa?

• Ide o osobné priateľské väzby, ktoré za roky pôsobenia získali ruskí oligarchovia na Slovensku a v Maďarsku medzi politickou elitou?
• Ide o obchodný záujem, profit, ktorého výška je pre kľúčových ľudí nenahraditeľná bez výhod z ruskej suroviny?
• Alebo ide o strategickú vplyvovú operáciu na strednú Európu, ktorá má zabezpečiť nejednotu pri postupe proti ruskej hrozbe na východe?

Po úniku nahrávok telefonátov medzi ministrami zahraničných vecí Maďarska a Ruska je však táto otázka jasne zodpovedaná. To však neznamená, že ekonomické faktory a surovinová závislosť podnikov v oboch krajinách sa dajú vyriešiť bez výmeny vládnucich a podnikateľských elít v krajine.

A tento proces je zvyčajne náročnejší než výhra v jedných voľbách. Infraštruktúra, ktorá v krajinách Nemecka a strednej Európy točí miliardy eur ročne, je nevyhnutne cieľom záujmov všetkých zúčastnených. Správna otázka znie: do akej miery je každá zo strán ochotná bojovať za tieto záujmy v snahe zaistiť si výhody?