Diskusia o politike na Slovensku: Ako ďalej?

Asi každý deň je pre mňa jeden veľký paradox. Na jednej strane som v práci aj spoločnosti obklopený číslami, dátami a údajmi. Každý pracovný deň vyhodnocujem správanie ľudí, ich nákupné a čitateľské návyky, ich preferencie v témach a autoritách. Vo voľnom čase k tomu tvorím blog a články postavené na dátach zo slovenských reálií. Píšem o politike, píšem o dátach, píšem o podmienkach života ľudí, snažím sa vizualizovať ich, prinášať porovnania, hľadať súvislosti.*

Na druhej strane viem, že dáta sú neúplné. Viem, ako vznikajú, ako sa spracúvajú, ako sa často skloňované metriky počítajú. Viem, ako sa tvoria hypotézy a viem, ako sa generujú porovnania. Viem o ich nedostatkoch. Viem, že pre zlepšovanie predaja je potrebné experimentovať, a viem aké náročné je experimenty vyhodnotiť. Viem, že úspech je výsledok definície. Ak si dokážete zadefinovať cieľovú skupinu, a ponúknete im produkt šitý na mieru, môžete to nazývať úspech, hoci 99% ľudí z celkovej vzorky váš produkt odmietne.

Zoberme si príklad tvorby webu. Každý správny marketér vám povie, že pre optimálny výkon je potrebné testovať. Každý správny bude mať zároveň za sebou viacero experimentov, a má na čom stavať. Pripraví vám verziu stránky A a B. Ako zistíte, že B je lepšie ako A? Obyčajné porovnanie výsledných čísiel nestačí. Zvolíte percentá. Rozdiel percent vám nepovie, či vaša stránka bude výkonnejšia, ak použijete len verziu B.

Na to potrebujete vyššiu štatistiku. Ak si chcete byť istí, z percent vypočítate štatistickú hodnotu p-value, ktorá vám povie o pravdepodobnosti, že sa budete mýliť. V skutočnosti však výpočet silne favorizuje akúkoľvek zmenu. Pre lepšie dôkazy môžete zvoliť bayesianskú štatistiku, ktorá vám na simulacií 100k situácií odpovie, o koľko budete verzia B profitabilnejšia ako verzia A. Ani toto modelovanie, ktorému skutočne rozumejú len seniorní dátoví vedci, však neberie v úvahu vplyv vonkajších činiteľov. Ako sa výkon zmení so zmenou vonkajšieho prostredia?

V ruke mobil, v hlave pravek

Vplyv prostredia na rozhodovanie je pritom momentálne sexy téma behaviorálnej ekonómie, ktorá sa snaží popísať rozhodovanie ľudí na základe poznatkov anatómie mozgu. Naše správanie, podľa behaviorálnych ekonómov, nasleduje vzorce získané ešte na stepiach pred 10-tkami tisíc rokmi. Získali sme ho ešte v dobách lovcov a zberačov, hoci dnes vyvíjame umelú inteligenciu a plánujeme kolonizáciu Marsu. Ani behaviorálne poznatky, ktoré môžeme prijať ako hypotézy do výskumu, nám ale nepomôžu namodelovať dokonalý obraz správania ľudí.

Načrtnime si situáciu: vyberieme si verziu stránky B, a našu stránku zazdieľa svetová celebrita. Na stránku teda príde úplne iné množstvo ľudí, úplne iná cieľová skupina, a naše výsledky a percentá predaja budú rozdieľne od meraní testu. Celý proces bol zdá sa zbytočný. Bol však naozaj? Nenaučili sme sa počas neho o dôležitosti prvkov, o efektoch cieľových skupín, o trendoch nákupu počas cyklov? Bez diskusie o tom, čo môžeme zlepšiť, neboli by sme chudobní o nesprávne zistenia?

Práve táto diskusia a overené skúsenosti je to, čo mi v súčasnej politike chýba. Diskusia nie len o politike a ekonomií, hoci ako tvrdí autor článku “What Do Economists Actually Know?“, Russ Roberts, ekonómia je postavená práve na výrokoch, ktorých hodnovernosť nie je možné overiť. Mám na mysli aj diskusiu o spoločnosti ako takej, o zmysle vzdelávania, o zmysle práce, o tvorbe hodnôt, ktoré chceme odovzdať mladším, o smerovaní spoločnosti a civilizácie. O politike. Na Slovensku táto diskusia pritom nikdy neprebehla. Nemala šancu.

Zmarené diskusie o politike

Kniha Rada Baťa “Ako skapal tatranský tiger” pritom krásne mapuje, aké turbulentné časy si slovenská ekonomika za svoju krátku existenciu zažila. Zdá sa mi, že politici z oboch strán diskusiu o dôležitých civilizačných a ekonomických otázkach dokázali sploštiť len na vykrikovanie hesiel. Schválne, o čom boli za ten čas diskusie o politike a ekonomike na Slovensku:

  • diskusia o kapitalizme bola pošľapaná rozkrádaním štátneho majetku za éry Vladimíra Mečiara
  • diskusia o národnostnej identite južnej časti Slovenska bola strhnutá národnými stranami alkoholika Jána Slotu
  • diskusia o našom mieste v modernej Európe bola skazená po zavedení Eura hypotekárnou krízou a témou solidárnosti s Gréckom (mladý Richard Sulík či Ivan Mikloš)
  • diskusia o zodpovednosti politikov za korupčné praktiky bola zmanipulovaná kauzou Gorila v období pred parlamentnými voľbami, ktoré vyniesli Roberta Fica k vláde bez koalície
  • diskusia o našom postoji k LGBTI menšinám je dodnes zmarená ultra-konzervatívnymi referandami, návrhmi homofóbnych zákonov a cielenou propagandou
  • a nevyjasnený postoj k marginalizovaným skupinám a utečencom z iných krajín vyniesli do parlamentu, dnes už odsúdeného, fašistu Mariána Kotlebu, či priateľa mafiánov Borisa Kollára

Stačí po pandémií len nekradnúť?

Okrem známych vecí si dovolím zároveň pripojiť, že súčasnú diskusiu o ochrane starých ľudí sme zredukovali tiež vďaka pandemií na odkázanie ľudí samých na seba. Namiesto zabezpečenia ochrany života vakcínami, poskytnutím informacií a podmienok na zaočkovanie všetkých ľudí, snažíme sa hasiť problémy delegovaním. Úlohy štátu tak preberajú občania, samosprávy, kraje, a to všetko v permanetnom krízovom režime armády a zdravotníkov, ktorí fungujú 24/7.

A samozrejme, diskusií o samotnom financovaní štátu dnes pritom dominuje názor víťaza volieb 2020, za jeden rok už aj ex-premiéra bez dôvery, Igora Matoviča, že “stačí nekradnúť“. Dnes zastáva funkciu Ministra financií SR a na druhom brehu nie je nikto, kto by mu bol schopný oponovať. A diskusia o tejto politike neexistuje. A ja sa sám seba pýtam, či týmto splošťovaním diskusie vieme vôbec prežiť, kým nás to zvnútra neroztrhá na absolútnych nezmysloch.

Ako som vyššie písal: vyhodnotiť či je niečo správna alebo nesprávna politika bez testovania nevieme. Je možnosť, že to nebudeme vedieť ani potom, no absencia diskusie a hľadania riešení nás zvnútra rozkladá už desaťročia. Desaťročia už patrí Slovensko k hlavným exportérom nespokojných ľudí na západ, kde odchádzajú za lepším vzdelaním, prácou, akceptáciou v spoločnosti pre svoju identitu. Dokedy to takto chceme ťahať? Ako ďalej, Slovensko?


Poďakovanie

Zaujali vás mapy a dáta k nim? Napíšte svoj názor do komentára, alebo ak Vás niečo zaujalo, napíšte mi priamo na mail (kontakt). Môžete sa tiež prihlásiť do newslettra, a ja vám pošlem najnovšie texty na stránke, až ich publikujem.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *