Aká dôveryhodná je skutočne dôveryhodná vláda? Tento text je o perspektívach, skresleniach, prepočtoch hlasov a demografii voličov.

Akú dôveru bude mať podľa vás vláda v akomkoľvek reprezentatívnom prieskume? Predstavte si dokonalú vládu, zloženú z odborníkov vo svojom odbore; predstavte si, že víťazi volieb sa dohodnú, a na miesta poradcov ministrov zavolajú medzinárodné kapacity; predstavte si, že na každé jedno ministerstvo príde laureát Nobelovej ceny alebo podobného medzinárodného ocenenia kvality a schopností. Myslíte si, že vláda bude mať dôveru 80% alebo čo i len viac než 50%? Ťažko. Budeme radi, ak bude mať vôbec 30%. Prečo? Ak zabudneme na všetky možné psychologické a sociologické príčiny, tak už len preto, že základná matematika počtov hlasov nesedí.

Ak sa pýtate, ktorá je najväčšia voličská skupina, ktorá rozhoduje každé voľby, a rozhodne aj tie ďalšie, jediná správna odpoveď je nevoliči. A to je zároveň odpoveď aj na otázku, prečo vláda ťažko môže mať celospoločenskú dôveru u ľudí, ktorí ju nevolili. Ak pôjdeme do detailov, ťažko očakávať už len to, aby majorita dôverovala parlamentu, poslancom sediacim v NRSR. Pozrime sa na príklady z roku 2020:

• Počet voličov na Slovensku, zapísaných v zoznamoch doma aj v zahraničí, bol 4,397,090
• Z nich prišlo voliť/ vybralo si stranu len 65.53% z celkového počtu
• Z celkového počtu si vybralo jednu zo strán/koalícií, ktoré získali aspoň 5%/ 7%, iba 46.87% zo všetkých voličov

To znamená, že 150 poslancov, ktorí sa dostali do NRSR na 6 kandidátkach, nemá prečo mať dôveru viac než polovice voličov. Nevolili ich alebo nevolili vôbec. 

• Na získanie dôvery v NRSR potrebuje vláda 76 poslancov, vo voľbách 2020 na to stačili 3 strany (základom bolo OĽANO), koalícia však vznikla zo 4 (OĽANO-SME RODINA-ZA ĽUDÍ-SAS) 
• Očakávaná dôvera teda pre polovicu NRSR by mala byť 50% * 46.87% = 23.44%

Pri 90 poslancoch je očakávaný podiel voličov, ktorí dôverujú vláde 28%. Pre vládu so 76 poslancami to je ešte menej.

Vláda a jej dôvera od marca 2020

Podľa prieskumov SAV, organizovanými agentúrou MNFORCE a Seesame, v rámci série prieskumov “Ako sa máte, Slovensko?” boli hodnoty nasledovné:

Čo je teda prekvapujúce, je úvodná dôvera, vysoko nad očakávania z podielu voličov, ktorí za koalíciu reálne hlasovali. Následný prepad na polovicu z očakávaní z volieb, však už môžeme vysvetliť napríklad reálnym súčtom preferencií strán, ktoré koalíciu tvorili. Úvodné nadšenie zo zmeny po voľbách teda opadlo. Opadol aj strach z neznámej choroby spôsobenej vírusom SARS-CoV-2. Nastúpili opatrenia, do veľkej miery zmätočné, jednota koalície aj populácie skončila. Skončili ovácie na sociálnych sieťach, prehĺbila sa polarizácia spoločnosti.

Pri číslach z prieskumov musíme zároveň myslieť aj na to, že čísla znamenajú odhady, a odhady sa môžu mýliť. Jediným skutočným meraním rozloženia síl politických strán v parlamente sú voľby. Pri prieskumoch, na vzorke okolo 1,000 respondentov, očakávame úplne bežnú odchýlku +/- 3.1%, pri preferenciách jednotlivých politických strán viac či menej. Takto teda vyzerali vážené priemerné hodnoty prieskumov v rovnakom období, ako bola meraná dôvera v konkrétne inštitúcie. 

Z týchto dát môžeme vidieť, že dôvera koreluje s číslami preferencií. Klesá, keď klesá súčet preferencií. Logicky; nemôžeme dôverovať vláde, ktorú sme si nezvolili. To by nedávalo zmysel. Ale vidíme tiež, že vláda má nižšiu dôveru, ako súčet preferencií jej členov. Vláda nie je teda v hlavách voličov jeden blok, a každá strana zastupuje len časť záujmov voličov. Rovnako tak sme mali skúsenosť s opozíciou v koalícii (politický boj v koalicii medzi Oľano a SaS). Na dôvere vlády sa to zrejme odrazilo. Na jar 2021 SaS uspela s výmenou premiéra, čo však dôveru v novú vládu nevyriešilo.

Vysvetlení je mnoho, a možno naša hypotéza nie je úplne správna. Prezidentka napríklad mala dlhodobo dôveru vyššiu ako sú preferencie strany, z ktorej vzišla. Andrej Kiska to mal počas úradu rovnako. Môžete mať dôveru aj bez toho, aby ste mali za sebou konkrétnu stranu, ktorej následne ľudia prejavujú svoje preferencie.

Prezidentský úrad však nie je volený rovnakým spôsobom. Dvojkolová voľba, ktorá kvalifikuje len 2 najpopulárnejších kandidátov, môže spôsobiť pocit potreby voľby menšieho zla za každú cenu. Úrad prezidenta nie je to isté ako voľba zákonodarného zboru. Ľudia majú rôzne očakávania od človeka kandidujúceho na prezidenta a do NRSR, (pravdepodobne tiež nepoznajú ich kompetencie), a nikto iný to nepotvrdil v posledných voľbách jasnejšie, ako práve bývalý prezident, Andrej Kiska. 

Celkovo mám však aj iné problémy s týmto meraním dôvery, tu ich nateraz len v skratke zhrniem:

• Na formulácii otázky záleží (okrem toho, dotazníky sa pýtali na vládu rôzne, dokopy 3 krát; tu na zvládanie pandémie, čo je podľa mňa veľmi špecifická oblasť) a nie každé meranie dôvery skutočne meria dôveru občanov vo vládu.
• Dotazník sa pýtal na škále od 0 po 10, kde 7 až 10 bolo následne vyhodnotené ako “dôveruje”. Môžeme polemizovať, či akákoľvek odpoveď od stredu vyššie nie je rovnako prejav dôvery, hoci slabej.
• Každá agentúra bude čísla meraní udávať rôzne, podľa rôznych váh skupín, podľa metód zberu, a samozrejme aj vďaka náhode v náhodnom zbere počas mesiaca.

P.S. Dáta, ktoré prezentujem z MNFORCE sú nevážené, upravené by mohli priniesť o niečo iný prehľad o Slovensku a o tom, akú dôveru mala vláda. Dáta za preferencie predstavujú priemer prieskumných agentúr publikovaných za daný mesiac. Zdroj dát je EuropeElects.

Nevoliči a veľkosť sídiel na Slovensku

A keď už sa bavíme o preferenciách a nevoličoch, možno je načase sa pozrieť detailne aj na výsledky, a porozumieť najdôležitejšiemu rozdielu medzi stranami – typ voličov, aký oslovujú. V posledných voľbách do NRSR kandidovalo 24 strán, hnutí a koalícií. Pozrime sa na podiel voličov jednotlivých strán podľa veľkosti sídla (mierne kategorizované):

• Krajské mestá a mestské časti veľkých miest
• Okresné mestá a mestá nad 5,000 obyvateľov
• Obce a mestá do 5,000 obyvateľov

Z grafu vyššie vychádza, že podľa tohto hodnotenia boli vo voľbách 2020 na Slovensku 3 typy strán podľa veľkosti sídla. 

• Tie, ktoré výrazne získavali väčšinovo hlasy voličov vo väčších aj menších mestách (výrazne nad 50%): PS/SPOLU, SAS, Za Ľudí
• Tie, ktoré výrazne získavali väčšinovo hlasy voličov v malých obciach a mimo veľkých miest (výrazne nad 50%): Most-Híd, MKS-MKO, SĽS, Starostovia a Nezávislí 
• Tie, ktoré získali približne rovnako vo veľkých mestách rovnako ako v malých obciach: všetky ostatné, medzi inými OĽANO, SMER, SME RODINA, ĽSNS, KDH

Zaujímavé na tomto porovnaní je, že podiel medzi obyvateľmi v mestách a v malých obciach kopíruje podiel nevoličov. Alebo naopak, priemerne 35% voličov, ktorý sa nezúčastnili volieb je podobne rozložených medzi mestá a obce. A je tiež na zváženie, v rámci dlhodobej stratégie všetkých strán, či fakt, že 1/3 obyvateľov z malých obcí ako aj veľkých miest, k voľbám nechodí, nie je silným varovným signálom, že komunikácia medzi politikou a obyvateľmi funguje nedostatočne. 

Prečo nemôžeme mať politiku bez negatívnych emócií? 

V prvom rade neviem, či je to vôbec želané. V druhom budem argumentovať, či je to vôbec možné. Ako vidíme na číslach vyššie, vláda má po schválení v parlamente očakávanú dôveru u menej než ⅓ populácie. To všetko odvodené len z logiky tvorby vlády v parlamente podľa ústavy a podielu zúčastnených voličov vo voľbách. V bežných časoch teda očakávame, že 70% populácie, cez rôzne spôsoby interakcie, cez médiá a mimovládne inštitúcie napríklad, s vládou diskutuje z pozície opozície: polemizuje alebo otvorene nesúhlasí. Očakávaný sentiment diskusie s vládou bude nevyhnutne negatívny. 

Kritika však nie je nevyhnutne škodlivá, naopak môže pomôcť zlepšovať výsledky riadenia, ak sa poukazuje na zlyhania, a vláda reaguje. Tu nastáva, podľa mňa, hlavný dôvod konfliktov vo verejnej diskusii – neuvedomenie si, že vláda zastupuje menšinu a je vždy v postavení služby voči kritickej / apatickej väčšine. Žiadna vláda, žiadny víťaz volieb, nikdy nevládol s vládou, ktorá by mala dôveru väčšiny populácie, nie na Slovensku.

Jeden z dôvodov je, že strana zastupujúca 50% voličov z celej populácie by mala vďaka nášmu volebnému systému, ktorý favorizuje veľké strany, poľahky ústavnú väčšinu. Nebavíme sa pritom len o 50% z voličov, lebo tomuto bol najbližšie R. Fico s vládou po voľbách 2012. Pritom aj on mal len 26% z celkového počtu voličov na Slovensku, hoci v parlamente 83 poslancov. Jeho nevoličov v spoločnosti bolo 74%. Z tejto logiky vychádza zároveň aj fakt, že akékoľvek pro-vládne noviny, ktoré by chcela vláda (s väčšinou či bez nej) vydávať/ predávať, budú mať veľmi obmedzenú cieľovú skupinu. Protivládne noviny budú vždy matematicky výnosnejší biznis model (vtip).

Na záver, očakávanie bezkonfliktnej politiky teda nie je reálne. Jediné, čo môžeme očakávať je, že si každá vláda pri moci bude uvedomovať svoje pozície, a pristupovať k požiadavkám verejnosti z pozície slúžiacej menšiny, a nie na základe omylu, že zastupuje názor väčšiny.

Úvodná fotografia: Michael Pointner (Unsplash)

---

Poďakovanie

Ďakujem, že ste dočítali až sem. Zaujal vás článok? Napíšte svoj názor do komentára alebo mi napíšte priamo na mail (kontakt). Môžete sa tiež prihlásiť do newslettra, a ja vám pošlem najnovšie texty na stránke, keď ich publikujem.