Slovenskú politiku ako systém nezmeníme. Prestaňme sa o to pokúšať. Cesta von existuje. Odpoveď je v našej bubline, nie mimo nej. Nie dezinformácie, nie sociálne siete, nie ruský vplyv, nie genetika, nie tupý národ, nie sedliaci, ani nevzdelanosť ľudí je primárne zodpovedná za politiku, akú ju máme. Môže za to najmä teória hier.

Väzňova dilema v teórii hier

Nepýtajte sa ma prečo, no počas prekonávania druhého covidu počas Vianoc 2023, mi napadlo zmapovať si politické strany na Slovensku cez stratégie väzňovej dilemy. Áno, viem, je to téma skôr na dizertačnú prácu ako na článok na blogu. Ale verte mi: pred poslednou bodkou tohto článku budeme spolu rozumieť slovenskej aj svetovej politike lepšie, a to nie je všetko. Budeme vedieť, čo treba robiť, aby sme otočili kormidlo.

Možno (určite) je to moja bublina, no málo podľa mňa hovoríme o tom, čo formuje každodenné rozhodovanie, aj vo vysokej politike. O rozhodnutiach ľudí, o tom, čo formuje ich vlastné vnútorné stratégie. O ich svetonázore. Z môjho pohľadu, pasívneho člena strany, tzv. mikroplanktónu politických strán posledných rokov, málo rozumieme motiváciám ľudí. Aj by som to bral ako kritiku do vlastných radov, keby som rovnakú bezmocnosť nevidel u iných politických strán, u komentátorov v médiách, u ekonómov aj sociológov.

Odvetvie matematiky známe ako teória hier ani dilemu väzňou podrobne a od základov v tomto článku vysvetľovať nebudem. Nie že by nebolo treba, koncept je možno populárny, ale aj populárne veci budú všeobecne u ľudí neznáme do detailov. Odporučím vás na kvalitnejší zdroj. Videom, ktoré ma inšpirovalo tému rozvíjať bolo edukačné video od youtubera Dereka Mullera, roky fungujúceho pod značkou Veritasium. Rozhodne ho odporúčam zhliadnuť pred pokračovaním čítania tohto článku. Aj keď riskujem, že sa k nemu už nikdy nevrátite.

Teória hier, väzňova dilema a jej stratégie

Pre tých, čo pokračujú, zhrniem v skratke: v opakovanej dileme väzňov existujú rôzne stratégie. Stratégie ponúkajú návod na výber medzi dvoma akciami: spoluprácou a podrazom. Najjednoduchšie dve stratégie opakovanej dilemy sú Dobráčisko (vždy zvolí spoluprácu, nikdy nepodrazí súpera) a Tvrdohlavec (vždy zvolí podraz, nikdy nie spoluprácu). Ak necháte proti sebe hrať Dobráka a Tvrdohlavca, je jedno koľko kôl hier odohrajú. Tvrdohlavec vždy skončí s vyšším skóre. Teda, aspoň v prípade štandardného systému odmien. O tom, že zmeniť sa dá aj celý systém odmien, sa pobavíme neskôr.

Existuje však aj ešte jedna jednoduchá stratégia. Dosť jednoduchá na to, aby bola v kultúre ľudí o tisíce rokov skôr, ako vznikla vôbec nejaká moderná teória hier. A už asi tušíte, že keďže prežila tisíce rokov, tak je zrejme pomerne úspešná. Jedná sa o “Tit for Tat” (TFT), iným menom “Copycat”, ale všetci ju budeme poznať pod Chamurapiho zákonom: “Oko za oko”. TFT sa správa nasledovne: v prvom kole sa rozhodne spolupracovať, pretože nepozná históriu rozhodnutí svojho oponenta. Ak oponent spolupracuje, pokračuje úplne rovnako. Ak ho súper podrazí, TFT podraz oplatí hneď späť. Ak oponent prestane s podrazmi, TFT odpustí, a pokračuje spoluprácou.

Hoci to znie drsne, TFT je slušná (“nice”) stratégia (nikdy nevykoná prvý podraz voči hráčovi). Zároveň je to stratégia odpúšťania, ktoré je podľa výskumov profesora R. Axelroda, jedným zo 4 kľúčov úspešných stratégií. Okrem slušnosti (nikdy nebyť prvý, kto podrazí), odpúšťania, sú v nej aj jasnosť a nakoniec vyprovokovateľnosť. V slovníku slovenskej politiky by sme to mohli povedať aj ako “nebyť handra”. Ak ma podrazíš, podrazím aj ja teba. Kruto, nie len na oko.

Celý trik toho, ktorú stratégiu si vyberieme, by mal byť v opakovaných výsledkoch. Teória hier tu pojednáva o opakovaných akciách, o dohodách, o zmluvách, o sľuboch, ktoré splníme, ale aj o etike a morálke. Každý deň robíme stovky až tisíce drobných rozhodnutí, a určite aj stovky interakcií s inými ľuďmi. Ako vo väzňovej dileme, aj my sa rozhodujeme, či spolupracovať alebo podraziť. Slovo podraziť som však zrejme vybral nesprávne. Vhodnejšie by bolo neutrálne “nespolupracovať”, alebo “hrať na seba”, “sebčiť”. Vidíte, kam tým mierim?

Chronológia rozhodovania spoločnosti 2014-2022

V roku 2014 sa odohral prvý útok Ruska na Ukrajinu. Suverénnej krajine odtrhla jadrová mocnosť územie, a začala posielať vojakov, ktorí okupovali územie a zabíjali domácich obyvateľov. Ukrajina sa musela začať brániť, a ľudia v Európe a USA vtedy dostali na výber: spolupracovať s Ukrajinou, tvrdo sa postaviť proti Rusku, alebo odmietnuť spoluprácu, ignorovať, starať sa o seba. Vieme, čo sme si vybrali. Vieme, čo si vybrali aj iní, napríklad Nemecko s jeho energetickými projektmi s Ruskom.

V Sýrii v roku 2015 vypukla vojna, a stovky tisíc ľudí ostali bez domova. Milióny vojnových utečencov cestovali do Európy, a ľudia aj na Slovensku dostali na výber. Spolupracovať alebo nespolupracovať. Dnes vieme, ktorí sú ktorí. V roku 2018 kvôli tomu podal demisiu aj minister za SMER Lajčák, keď mu jeho vlastná strana podrazila nohy, a zakázala Slovensku prihlásiť sa k spolupráci na riešení migrácie.

V 2018 spoločnosťou otriasla vražda mladého novinára a jeho partnerky, a spoločnosť dostala na Slovensku na výber: spolupracovať v odhaľovaní toho, čo k tomu viedlo, alebo odmietnuť spoluprácu. Na povrch sa vyplavili nevídané informácie o skorumpovanosti sudcov, policajtov, prokurátorov a politikov. Časť spoločnosti precitla. Časť zatvrdla. Dnes vieme, ktorí sú ktorí.

V 2020 sa z Číny rozšíril neznámy vírus, ktorý sa rýchlo šíril, spôsoboval dýchacie problémy, a oslaboval zdravotne slabších ľudí v populácii. Milióny ľudí zomreli. Vakcíny sme vyvinuli v rekordnom čase. Vakcíny však majú zmysel, iba keď je zaočkovaná kritická časť populácie. A ľudia opäť dostali voľbu: spolupracovať, očkovať sa, alebo hrať na seba?

No a nakoniec, vo februári 2022, sa začalo masívne bombardovanie Ukrajiny, na nemocnice, škôlky, neskôr aj utečenecké centrá začali padať bomby. Ukrajina sa začala z večera do rána brániť vraždiacemu agresorovi z Ruska. Ľudia na Slovensku, v Európe aj vo svete dostali na výber: spolupracovať alebo odmietnuť a hrať na seba. A dnes máme vo vláde ľudí, ktorí si tiež veľmi jasne vybrali. A mnohí sa pýtajú, ako sme to mohli dopustiť.

Vidíte tam systém? Vidíte vyššie tu stratégiu? Vidíte, že existuje nemalá skupina ľudí, ktorí sa v ktorejkoľvek kríze za posledných 10+ rokov rozhodla hrať na seba, odmietnuť spoluprácu, a naopak vyzdvihovali rozhodnutie nespolupracovať ako cnosť? Tam presne je príčina, prečo je slovenská a svetová politika momentálne tam, kde je.

Dilema Sebcov a Dobrákov

AlwaysDefect, teda stratégia Tvrdohlavca, ktorej cieľom je v každej situácii odmietnuť spoluprácu, sa stala hlavným politickým a spoločenským prúdom. Zlá správa je, že prevychovať niekoho naučeného neveriť, je viac než zložité. Vyžaduje totiž ústupky na strane tých, čo spoluprácu aspoň teoreticky zvažujú. Zároveň, docieliť ústupky v situácii, keď veľké percento populácie odmieta spolupracovať, tiež nie je malina. Ako z tejto dilemy von? Ak neurobíme ústupky, a nezačneme sa venovať majorite populácie, ktorá si z princípu vždy vybere nespoluprácu, ako chceme docieliť, že budeme mať fungujúcu “spolupracujúcu” spoločnosť? Aj tieto odpovede nám môže dať teória hier. Konkrétne zjednodušená modelová simulácia opakovanej hry väzňovej dilemy.

Často vidím na sociálnych sieťach, v médiách, v politických komentároch, ľudí používajúcich slovné spojenie dezoláti. Jedna skupina ho používa na ľudí, lebo sú frustrovaní zo svojej neschopnosti niečo zmeniť, druhým vadí, že ním urážajú ľudí, a moralizujú okolo seba. Občas to robím aj ja, a myslím obidva prípady. Ak by som hľadal vhodnejšie slovo namiesto dezoláti, použil by som “tvrdohlaví” či “sebci”. Tieto slová podľa mňa lepšie opisujú realitu rozhodovania skupiny ľudí, ktorí sa vo väzňovej dileme správaju nespolupracujúco. Nekooperatívne. Tvrdohlavo proti akejkoľvek dohode. Problémom moralistov, ktorí občas píšu o poddanských mentalitách, sedliactve, a ďalších je, že nejde o iracionálnu stratégiu. Teória hier je racionálna veda. Vysvetlime si to na matici odmien vo väzňovej dileme:

Väzňova dilema	Hráč 2 – spolupráca	Hráč 2 – nespolupráca
Hráč 1 – spolupráca	+3 / +3	+0 / +5
Hráč 2 – nespolupráca	+5 / +0	+1 / +1

Ak sa pozorne pozriete na tabuľku v pravom dolnom rohu, uvidíte číslo +1, ktoré je ako odmena vyššie ako za naivný pokus o spoluprácu +0, keď vás oponent podrazil. Hráč 1 a 2 bez dohody nikdy vopred nevedia, ako bude ten druhý reagovať. Najbezpečnejším riešením v tomto systéme odmien je preto nespolupráca. Tá zaručuje vyššiu odmenu, ako v prípade, že budete obeťou a nezískate nič. A príležitostne ponúka možnosť vyššej odmeny v prípade naivného oponenta, ktorý dúfal v spoluprácu na prvý kontakt. Racionálne a jasné.

Otázka znie, aký systém odmien v skutočnosti existuje na Slovensku? Teória hier pozná rôzne modely odmien pri opakovaných hrách, s nulovým aj nenulovým súčtom. Je obojstranná spolupráca v reálnom svete iba 3x výhodnejšia než podraz? Je výsledkom podrazu naozaj len zisk +0, alebo spôsobuje na jedincoch postupne traumy (mínusové body), ktoré je ešte náročnejšie prekonať? To všetko sú validné otázky k modelu, a k jeho záverom. Odpovede nemám.

Teória hier alebo poddanská mentalita sedliakov?

Voličská majorita (hoci iba ~29 % populácie), ktorú dnes reprezentuje 4. vláda R. Fica, nie sú sedliaci a poddaní a dezoláti. Sú to susedia, majitelia veľkých firiem, reklamných, mediálnych aj priemyselných. Sú to novinári a novinárky v klasických médiach, nie len ukričaný klub niekde na okraji v dezinfoscéne. Sú to primátori miest, predsedovia vyšších územných celkov, sú to riaditelia a riaditeľky úradov. Sú to ľudia z lekárskych a odborových zväzov, predstavitelia zväzov dochodcov. Sú to radoví úradníci a úradníčky, ktoré sa rozhodli, že lepšie než spolupracovať s niekým neznámym, je vybrať si odmietnutie spolupráce. Spolu so všetkými dôsledkami, ktoré to pre spoločnosť prináša. Oni však nie sú primárny problém. Prevaha Tvrdohlavcov sa dá poraziť.

Vo väzňovej dileme je Tvrdohlavec legitímna a logická stratégia prežitia. Nejde o sedliakov, nejde o poddaných, nejde o iracionálnu masu ľudí prepláchnutú propagandou, nejde o vplyv sociálnych sietí. Všetky tieto aspekty môžu hrať nejakú rolu, ale základ je racionálny. Teória hier vysvetluje logické rozhodnutia ľudí. Vo svete, kde môj oponent signalizuje svoju príslušnosť k inej skupine, prečo by som mal veriť, že ma nepodrazí? A v tom prípade volím podraz ako stratégiu prežitia. Mojou stratégiou sa stáva nespolupráca, aj keď za mnou chodia a prosia, aby som ich zachránil. Na konci dňa zvolím podraz. Vidíte tam rozdiel?

Úplne kritickým bodom celého videa, ktoré som vyššie odporúčal, je podľa mňa informácia, že TFT vie v populácií prevážiť. Vie, v prípade, že existujú malé ostrovy pozitívnej deviácie. Tam to však nekončí. Stratégia Tvrdohlavca totiž najviac získava od naivnej časti populácie, ktorá je vždy pripravená spolupracovať. Problémom teda nie je počet príležitostí, ktoré dostane = počet kôl v hre. Problémom je, aby bolo v populácii čo najviac TFT a čo najmenej Dobráčikov, ktorí pomáhajú jedine chronickým odmietačom spolupráce.

Ak budeme výsledné skóre v spoločnosti považovať za indikátor úspechu, tak je stratégia jasná:

Prestať Tvrdohlavcom dodávať body od Dobrákov, ktorí sú kedykoľvek pripravení spolupracovať a začať produkovať viac TFT, ktorí vedia na úskoky reagovať rázne, a zároveň po odplate rýchlo odpúšťať.

OPolitike

Reflexia na politickú situáciu po voľbách 2023

Po voľbách 2023 sme získali vládu nespolupráce, a jej prvé kroky boli práve prejavy podrazu. Naivná časť spoločnosti, dovolím si povedať aj sám na seba, dúfala, že P. Pellegrini prijme ponuku Progresívneho Slovenska stať sa premiérom v ich spoločnej vláde. Už pred voľbami tu boli ovácie na podporu hráča, ktorý nikoho svojimi minulými činmi nemohol presvedčiť, že by si zvolil spoluprácu proti svojmu bývalému šéfovi. Jeho odmietnutie spolupráce poznáme. Či sa dnes PS zaradí spolu s opozíciou teraz medzi problémových Dobráčikov, alebo asertívnych TFT, je vidno v prvých reakciách. Príležitosť sa núkala pri voľbe predsedu parlamentu. Namiesto poníženia či obštrukcie, získal P. Pellegrini rekordný počet hlasov opozície. Vyhodnoťte si to sami.

Na druhej strane, za nespočetné podrazy a svoj výkon politiku bol I. Matovič menovaný persona non-grata na protestných zhromaždeniach proti novej vláde. Nejaká asertivita medzi SaS, KDH a PS predsa len existuje.

Ak by som ďalej mal mapovať stratégie, ktoré ponúka teória hier vo väzňovej dileme na politické strany na Slovensku, pokračoval by som zoznamom Tvrdohlavcov, teda hráčov idúcich primárne do podrazu, nespolupráce, konkrétne Oľano, vrátane svojich organizačných zložiek Za ľudí a (ne)Kresťanskej Únie, Smeru, Hlasu, a fašistov všetkých generácií (ĽSNS, Vlasť, Republika).

Istý typ odpúšťajúceho, ale za to asertívneho správania prejavuje podľa mňa SaS, ako jedna z mála strán, a občas aj v nesprávny čas. Kde Oľano začínalo spočiatku veľmi podobne, postupne zmenilo svoju stratégiu na tzv. (ang.) “Grudger”. Ak tohto hráča niekto raz v minulosti podrazil, do konca už bude proti nemu reagovať už len podrazom. Vo výsledku sa teda po čase nelíši od nespolupracujúcej majority Tvrdohlavcov.

KDH sa spolu so Sme rodina v kľučových otázkach spoločnosti dlhodobo správa ako generátor náhodných postojov. Do momentu kým pomer vychádza na 50:50, je ťažké ich zaradiť medzi principálne nespolupracujúcich tvrdohlavcov alebo medzi spolupracujúce stratégie.

Ako vybudovať ideálnu spoločnosť?

Spolupracujúca spoločnosť nie je len vzletným ideálom. Je racionálnym ekonomickým cieľom, a potvrdené je to mnohými výskumami a simuláciami. Spoločnosť, v ktorej prevažuje TFT je tá s najvyšším ekonomickým potenciálom. Blahobyt a spolupráca je cieľ. Niekto by však mohol namietať, že teória hier a väzňova dilema sú však len matematické koncepty, a neponúkajú obraz sveta, aký je. Ponúkajú len jeho model. A mal by pravdu, hoci aj modely môžu byt užitočné, hoci nie sú detailné a reálne. Pomáhajú nám pochopiť kam sústrediť svoju energiu. Ako v prípade Paretovho pravidla: 80 % výsledkov prináša iba 20 % vstupov. Kľúčové je identifikovať, ktoré to sú.

Teória hier nám vie dať odpoveď, na čo sa sústrediť. V odkaze na hravú simuláciu, ktorú uvádzam nižšie, vie človek ľahko nájsť cestu von zo spoločnosti plnej nespolupráce. Rozoberme si teda poučenia, ktoré ponúka opakovaná hra väzňovej dilemy:

• Nedôverčivých Tvrdohlavcov bude v globalizovanom svete vždy dostatok, to však nemôže spoločnosť zastaviť hľadať cestu ku spolupráci.
  
• Primárnym problémom nie je prevaha Tvrdohlavcov (dosť “poddanských mentalít”), ale príliš mnoho Dobráčikov, ktorí im hrajú do karát. Ak sa s Tvrdohlavcami nedá vyjednávať, je čas začať sa venovať vzdelávaniu Dobráčikov, ktorí za každú cestu hľadajú kompromis.
  
• Dobrý úmysel je kľúčový znak úspešných stratégií. Hrať naoko Dobráka a pri prvej možnosti podraziť oponenta je znakom Tvrdohlavcov.
  
• Sociálne siete, médiá, dezinformácie a pozornosť ľudí hrá svoju rolu. Komunikačné šumy sa dejú, a nie všetko, čo vyzerá ako podraz navonok, takým aj naozaj je. Je dôležité odpúštať komunikačné prešľapy, keď snaha o spoluprácu bola pochopená ako podraz.
  
• Zo simulácií vieme, že odplata má zmysel. Tvrdá rana späť skupine ľudí, ktorí vám práve nepríjemne ublížili má výchovnú funkciu. Toto nie je volanie po násilí, toto je volanie po zdravom sebavedomí verejných predstaviteľov. Podpísať akýkoľvek zákon, po tom, čo vám vláda vyhlásila vojnu, je opak asertivity.

Odporúčania a linky z článku

Simulácia / interaktívna prezentácia [ang.] od autorky Nicky Case, ktorá jednoduchým a hravým spôsobom približuje, o čom píšem v texte: o väzňovej dileme, o simuláciach spolupráce s rôznymi hráčmi, o vplyve komunikácie na to, čo pokladáme za spoluprácu a podraz.

Video Dereka Mullera na kanáli Veritasium o väzňovej dileme (z oboru teória hier) ako najznámejšej hre o budovaní dôvery medzi rôznymi hráčmi. Obsahuje aj rozhovor s profesorom R. Axelrodom, ktorý je autorom štúdie o stratégiách, a ktorý experimentálne popísal výhody stratégie “Tit for Tat”, “Copycat” (z prezentácie vyššie), “Oko za oko”.

Kniha od Joshua Greene-ho, amerického psychológa z Harvardu, ktorý sa venuje téme rozhodovania. Briliantná je jeho kniha Morálne kmene – Emócie, Rozum a rozdiel medzi Nimi a Nami, v ktorej opisuje, ako vzniká miskomunikácia medzi rôznymi skupinami ľudí v modernej dobe.

---

Poďakovanie

Ďakujem, že ste dočítali až sem. Zaujal vás článok alebo podcast? Napíšte svoj názor do komentára alebo mi napíšte priamo na mail (kontakt). Môžete sa tiež prihlásiť do newslettra, a ja vám pošlem najnovšie texty na stránke, keď ich publikujem. Budem zároveň rád, ak sa prihlásite na odber podcastu na Youtube, Spotify, alebo mi napíšete na Facebook alebo Instagram.